V ostatnom čase sa aj medzi kresťanmi akosi udomácňuje akceptovanie evolúcie a veľmi často sa prikladá presným biblickým popisom o stvorení len symbolický charakter. Keďže pracujem ako geológ (a sám som svojho času bol pomýlený), rozhodol som sa skúsiť čo najjednoduchšie vysvetliť, že evolúcia vôbec nestojí na takých pevných základoch, ako to prezentuje súčasná veda. Neexistuje na každú otázku odpoveď, ale pri mojom štúdiu som prišiel na to, že existujú len dve možnosti: buď to veríme pravde, ktorá je opísaná v Písme alebo veríme v evolúciu.
V nasledujúcom texte sa pokúsim osvetliť, prečo mám fatálne pochybnosti o pravdivosti evolúcie, a to s dôrazom na moju profesnú vednú disciplínu Geológiu.
Podľa vedeckých predstáv je možné jednotlivé geologické vrstvy zaradiť do určitého časového obdobia, ktoré sú zjednodušene zobrazené v geologickom stĺpci. Tieto jednotlivé stĺpce sú vytvárané „mnoho miliónov“ rokov, pričom teória hovorí, že jednotlivé vrstvy sú ukladané tzv. superpozíciou jedna na druhú, kde najstaršie horniny sa nachádzajú na spodku a najmladšie zas na vrchu. Teória samozrejme platí len v prípade, že nedošlo k nejakému vrásneniu alebo inému geologickému procesu, ktorý by mal za následok ich prevrátenie. V každom prípade predstavujú tieto vrstvy určitý časový úsek, a teda určitá vrstva predstavuje určité obdobie našej planéty. Súčasná veda ďalej používa tzv. model uniformizmu, ktorý hovorí: čokoľvek sa dialo v minulosti, dá sa popísať procesmi, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti. Zoberieme teda príklad: ak kvapeľ v jaskyni rastie napr. 1 cm za 100 rokov, tak rovnakou rýchlosťou rástol vždy, a teda podľa dĺžky kvapľu je možné vypočítať jeho vek, resp. dobu jeho vzniku. Ak sa však len laicky pozrieme okolo seba, zistíme, že uniformizmus v prírode príliš nefunguje. Dám iný príklad: zoberme si obyčajný ľadový cencúľ (aj to je v podstate kvapeľ, ktorý vzniká kryštalizáciou vody). Takže nastal odmäk a z okapovej rúry domu nám tečie voda, pričom začne mrznúť. Voda zamrzne a do rána nám zo strechy visí pomerne dlhý nádherný cencúľ (kvapeľ). Nasledujúce dni je síce vlhko a chladno, no keďže už neprší, cencúľ rastie, resp. sa zmenšuje za úplne iný čas (teda uniformizmus v tomto momente nefunguje). Ja sa teda pýtam, nemôže to byť úplne rovnako aj pri kvapľoch v jaskyniach? Niekto síce povie: ale veď tam sú roky rovnaké klimatické podmienky - ja na to odpoviem: a koľko rokov...
Ale poďme ďalej: ako je známe (a to nielen v geologickej obci), geologické vrstvy sú tvorené prevažne sedimentárnymi horninami (piesky, pieskovce, íly, ílovce, štrky, zlepence, ale i vápence, dolomity etc.). Táto skutočnosť je jedným z hlavných problémov pre ich datovanie, keďže sedimentárne horniny majú v sebe minerály, resp. aj celé horniny, ktorých vek a pôvod (aj miesto) je rôzny. Vznikali nánosmi napr. vodou, vetrom, či glaciálne sedimenty ľadovcom a inak. Z tohto dôvodu sa v geológii zaviedol pre datovanie sedimentárnych hornín tzv. index fosílií (ide o fosílie, ktoré sú pre tú danú vrstvu typické).
Tu je prvý vedecký problém: kým v paleontológii sa určuje vek skameneliny podľa toho, v akej vrstve sa nachádza, tak v geológii sa určuje vek vrstvy podľa toho, aká skamenelina sa v nej nachádza. Táto zamotaná argumentácia funguje len vďaka tomu, že za vekom geologických vrstiev, a rovnako aj za vekom fosílií je skrytý predpoklad o dĺžke vekov, ktorú vedecká obec prijala na základe evolučnej teórie vývoja života na Zemi.
Podľa súčasnej vedcami akceptovanej teórie je vek Zeme približne 4,5 miliardy rokov. Toto číslo vzniklo ako kompromis medzi vekom najstaršieho minerálu nájdeného na Zemi (zirkón) a planetológmi odhadovaného veku slnečnej sústavy. Takže po mnohých pokusoch stanoviť vek Zeme rôznymi „vedeckými“ metódami, a to už od 18. storočia (napr. rus Michail Lomonosov odhadol vek na pár desiatok tisíc rokov) bol nakoniec po objavení rádioaktivity a rádiometrického datovania napr. zirkónu stanovený vek našej planéty na 4,4 miliardy rokov (mimochodom, vedecká obec udáva, že vek planéty Zem je rovnaký ako vek celej Slnečnej sústavy - aké prekvapivé ; - ).
Aby sme sa príliš nezamotali do vedeckých vysvetlení, poviem nateraz len v skratke: vedci teda prišli na to, že rôzne prvky majú rôzny polčas rozpadu (teda jeden prvok sa rozpadáva rýchlo, iný zas veľmi pomaly), pričom sa spontánne rozpadajú na prvky s menším atómovým číslom. Boli urobené rôzne pokusy napr. s rozpadovým rádom rádium - olovo, kde poukázali na to, že v starších vrstvách musí byť väčší obsah olova ako v mladších. Tieto modely však pozabudli na možnosť, že olovo môže byť z hornín vylúhované aj v priebehu „vekov“. V každom prípade je táto metóda vždy založená na sledovaní polčasu rozpadu, čo je určitá hodnota stanovená na základe pokusov a predpokladu platnosti teórie uniformizmu.
Celú túto záležitosť sa pokúsim vysvetliť na základe jednej z najpoužívanejších metód pre datovanie organických zvyškov v geológii, paleontológii ale i v archeológii:
Takže uhlíková metóda C14 alebo rádiokarbónová metóda datovania je fyzikálny postup používaný na stanovenie veku organických zvyškov. Princípom metódy je znalosť polčasu rozpadu izotopov uhlíka C12 a C14 a tiež, že napr. v živom organizme je pomer oboch izotopov rovnaký a konštantný, avšak po smrti sa tento pomer pozvoľna mení vďaka rozpadu izotopu C14. Podľa vedcov sa obsah izotopu C14 zredukuje na 1/8 približne po 17 150 rokoch, z čoho im vyplynulo, že táto metóda dáva „presné“ výsledky pri určovaní veku spätne do 50 000 - 60 000 rokov. Teda podľa tejto metódy sa každých cca 5 700 rokov polovica obsahu C14 premení na C12, až po dobu cca. 40 000 rokov, kedy je obsah C14 veľmi nízky a jeho meranie je značne komplikované (Jared Diamond; Guns Germs and Steel; 1999). Na Zemi sa vyskytujú tri izotopy uhlíka - C12, C13 (oba stabilné) a C14 (nestabilný alebo rádioaktívny). Rádiokarbónová metóda je teda založená na spočítaní atómov uhlíka C14, ktorý vzniká vo vrchných vrstvách atmosféry pôsobením kozmického žiarenia na dusík N14. Uhlík C14 oxiduje na oxid uhličitý a pozemské rastliny a živočíchy ho počas života prijímajú počas fotosyntézy a pri konzumácii potravy. J. R. Arnold a W. F. Libby v r. 1949 boli prví, kto navrhol datovať organické materiály pomocou tejto metódy. Polčas rozpadu C14 stanovil na 5568 rokov, to znamená že každých 5568 rokov sa množstvo uhlíka C14 zmenší o polovicu. Po 10 polčasoch rozpadu je v látke také malé množstvo C14, že je už technicky takmer nemerateľné (1024 krát menej). Preto je limitom použitia metódy 50 - 60 000 rokov. Pre spodnú hranicu použitia žiadne ohraničenie neexistuje.
Táto hodnota vznikla na základe laboratórnych pokusov a sledovania rozpadu uhlíku C14, pričom ako som už vyššie uviedol, musí platiť teória uniformizmu. Zistená hodnota je teda výsledkom stanovenia na základe lineárnej rovnice a rôznych aritmetických priemerov rôznych pokusov (to je samozrejme len veľmi jednoducho povedané). Ale aj tak, predpokladajme (a to preženiem), že vedci mali k dispozícii 100 rokov na sledovanie tohto rozpadu. V takomto prípade je presnosť ich hodnoty 1,79 % a chyba cca 98,2 % (keďže 100 rokov predstavuje zo stanovenia výslednej hodnoty 1,79 %). Samozrejme, že by ma odborník v oblasti chémie a geochémie presviedčal, že to nie je pravda, lebo oni to majú overené mnohými pokusmi, a že naozaj sa vždy tento prvok rozpadá a rozpadal rovnako. Ja však tvrdím, že lineárny priebeh nenájdeme prakticky nikde v prírode a nikde v našom živote. Aj ja sám pri práci občas používam lineárny predpoklad pri vyhodnocovaní (hlavne ak nemám dostatok informácií), ale veľmi dobre viem, že jeho platnosť je obmedzená len na určitý krátky čas, resp. ideálne podmienky, ktoré však tiež neexistujú. Uniformizmus je teda teória založená na viere... áno musím veriť, že to tak je a potom má planéta naozaj 4,5 miliardy rokov. Ale toto mne naozaj nestačí. Pre mňa je presnosť datovania rádiometrickým spôsobom tak cca 2 %. A to vôbec nevylučujem, že do istej časovej vzdialenosti je táto metóda pomerne presná, ale neviem do akej... Aj iní kritici metódy C14 tvrdia, že nemáme istotu, či v minulosti bol pomer izotopov C12 a C14 rovnaký, ako je dnes (čo môžeme povedať aj o ostatných prvkoch). Napríklad bola intenzívnejšia sopečná činnosť, iné pomery v atmosfére a teda iné množstvo prenikajúceho vesmírneho rádioaktívneho žiarenia, ako aj ďalšie vplyvy ovplyvňujúce výskyt C14. Napríklad počas pokusných atómových a termonukleárnych výbuchov sa lokálne koncentrácia C14 zvýšila. V modernej ére v dôsledku spaľovania fosílnych palív sa zas v atmosfére mierne, ale globálne jeho koncentrácia znížila. Pri porovnávaní výsledkov datovania pomocou tejto metódy s alternatívnymi metódami však údajne dochádzalo k porovnateľným výsledkom.
Keďže som sa sám ako geológ nikdy priamo nezaoberal štúdiom rádiometrických metód, poviem teda len niekoľko mojich záverov: Tak ako je zrejmé od autorov napr. metódy C14, tak spoľahlivo je možné metódu použiť pre stanovenie vekov 50 - 60 000 rokov (teda touto metódou by sme asi ťažko overili stovky až milióny rokov - dobre sú iné metódy). Avšak stanovený polčas rozpadu 5568 rokov je len číslo, ktoré bolo, či sa to niekomu páči alebo nie, zadefinované na základe teórie uniformizmu, ktorá sa zaužívala „potvrdením“ Darwinovej teórie. Vzhľadom na to, že ani autor metódy C14 nežil 5568 rokov, je prakticky polčas rozpadu dlhodobo nedokázateľnou hodnotou a mne z toho vyplýva, že to číslo vôbec nemusí byť a nie je pravdou, bez ohľadu na dohady, či sa v priebehu tých rokov vyskytoval uhlík C14 v takom, či onakom pomere a mal taký, či onaký polčas rozpadu v minulosti. Stačí si pozrieť fungovanie prírody: napríklad rozklad organizmu - ako prebieha? Je skutočne lineárny? Čo je skutočne lineárne? Ja myslím, že nie... pri rozklade organizmu sa najprv pomerne rýchlo rozložia svaly a koža a nakoniec pomerne dlho kosti (prípadne v rôznom prostredí sa tento rozklad inak prejaví - teda sú dôležité faktory ako zima, teplo, sucho, vlhko). Dobre, to je však živá príroda, a čo neživá? Také zvetrávanie skalného masívu: najskôr sa pomerne dlho hornina rozvetráva (eroduje), rozvoľňujú sa drobné častice a potom v istom momente za krátky čas (len minúty a sekundy) sa utrhne celý blok skalného masívu. Takže existuje lineárna závislosť? Existuje uniformizmus? Áno, ak v neho budeme veriť... Ja si nedovolím teraz tvrdiť, že uhlík C14 (zirkón alebo olovo) nemôže mať určitý čas lineárny priebeh, ale z dlhodobého hľadiska o tom dosť silne pochybujem. Mimochodom, boli urobené aj pokusy, ktoré sú celkom dobre popísané v iných literatúrach a internetových fórach, kde vychádzali najstaršie horniny a fosílie stanovené uhlíkovou metódou okolo 50 000 rokov (opäť berieme do úvahy stanovený a uznaný polčas rozpadu). Teda to boli horniny, resp. fosílie, ktoré podľa geologickej stupnice majú mať milióny rokov, a teda nijaký obsah uhlíka. Tak čo s tým ? Stále sa dostávame k tomu, že od miliónov rokov sme vzdialení milióny rokov.
Keďže existuje množstvo podrobnej literatúry a článkov na túto tému od ľudí, ktorí sa tým skutočne zaoberajú, a to aj oveľa skúsenejší geológovia, ako som ja, nechám to už na každom z vás, čo si k tomu nájdete. Ja som chcel len poukázať na hneď prvotný problém pri určovaní veku hornín a jednotlivých vrstiev, ako i spochybniť teóriu uniformizmu.
Uvediem aj iný príklad, ako sa môže behom pomerne krátkeho času vytvoriť mnohometrová vrstva sedimentov a zostane mnoho zástancov uniformizmu v slzách:
Sopka Svätej Heleny merala takmer 3000 metrov a od roku 1857 sa prakticky odmlčala a pôsobila pokojným dojmom, a to až do 20. marca 1980. Vtedy sa ohlásila zemetrasením so stupňom 4 podľa Richterovej stupnice. O týždeň začala chrliť paru. Koncom apríla sa začala na severnej strane nadúvať. V nedeľu 18. mája prišlo zemetrasenie stupňa 5, ktoré iniciovalo zrútenie severného úbočia a samotný výbuch. Ten akoby odfúkol vrchol hory a znížil ju o 400 metrov na dnešných 2550 metrov. Magma v sopke vybuchla, čo vygenerovalo mohutný prúd pyroklastov, čiže sopkou vyvrhnutých materiálov - menších či väčších kusov horniny (balvanov, bômb, lapíl, popola a prachu). Zo sopky vyše deväť hodín stúpal mohutný chochol dymu a popola, až do výšky 25 kilometrov, ktorý potom začal odnášať vietor východným smerom nad štát Idaho. Roku 1982 prezident USA Ronald Reagan a Kongres vyhlásili plochu 445 kilometrov štvorcových okolo hory za Národný sopečný pamätník Mt. St. Helens. Výrazná aktivita sopky pokračovala do roku 1986. V kráteri vznikla nová lávová kupola. V rokoch 1898, 1991, 1995, 1998 a 2001 sopku postihli zemetrasenia, no bez výbuchov. Po ďalších zemetraseniach na jeseň 2004 prišli chrlenia pary a popola. Magma vystúpila 11. októbra a vybudovala novú kupolu na juhu existujúcej v objeme 7-10 metrov kubických za sekundu. Keby to pokračovalo bez prerušenia, Mt. St. Helens by dosiahla pôvodnú výšku už za 11 rokov. V decembri 2004 sopka chrlila paru, v marci toho roku paru a popol. Sopečný výbuch, 18. mája 1980 Hora Svätej Heleny bola podľa názorov najkrajšia z končiarov Kaskády. Kužeľovitá a pokrytá snehom sa týčila nad husto zalesnenými údoliami. Na sever od nej bolo krištáľovo čisté jazero. V marci 1980 si magma začala robiť cestu ku kráteru. Mocné zemetrasenie o 8:32 ráno 18. mája, zapríčinilo zosuv severnej steny do doliny. Toto uvoľnilo obrovský tlak a erupcia bola zo severnej strany. Tento počiatočný výbuch zničil takmer 600 štvorcových kilometrov lesa, a to iba za 8 minút. Erupcia pokračovala až do večera, a vydala energiu rovnú 20,000 atómových bombám, ktoré spadli na Hiroshimu. Počas tých 9-tich hodín, štvrtina vrchu a celý stred hory jednoducho zmizli a ponechali za sebou obrovský kráter v podobe podkovy. Hlboké údolia boli zasypané, 76 metrov hrubá vrstva usadenín klesla na dno jazera, a rieka ktorá predtým odnášala vody zo severnej a severozápadnej strany bola pochovaná pod 46 metrami nánosov. Iba za 9 hodín sa celý región zmenil na ohavnú pustatinu bez života. 12. júna 1980 Tretia erupcia priniesla 8 metrov hrubú vrstvu nánosov, ktoré udivili geológov. O na sebe naukladaných vrstvách sa tradične tvrdí, že tento proces trval veľmi dlhú dobu, a predsa vyše 100 vrstiev sa nahromadilo počas tej noci, hlavne medzi 21:00 a 24:00. Zatiaľ čo ľahký materiál rýchlo vystúpil do výšky vyše 14 kilometrov nad horou, vlna ťažších nánosov jedna za druhou začala vyletovať z kráteru a tie vrstvy padali dole severnou stenou, každá pokryjúc údolie pod horou novou vrstvou usadenín. Tie vrstvy mali hrúbku jedného centimetra až po vyše jedného metra, a utvorili sa v priebehu od niekoľkých sekúnd po niekoľko minút. Geológ Steven Austin opísal tieto lavíny ako zem objímajúcu, skvapalnenú, turbulentnú maltu utvorenú z jemných sopečných trosiek. Rútili sa dole stenou hory rýchlosťou hurikánu, a zanechali za sebou nánosy ktoré dosahovali teplotu poriadne cez 500 stupňov Celzia. Človek by si myslel, že by tieto nánosy boli dokonale zmiešané. Pozoruhodne, tieto malty žeravého popola a sopečného prachu sa rozdelili na dokonale definované vrstvy hrubých a jemných čiastočiek. Také isté výsledky boli demonštrované počas laboračných testov. 19. marca 1982 Sopečný výbuch rozpustil veľkú kopu snehu, ktorá sa nahromadila v kráteri sopky počas zimy. Voda sa zmiešala s voľným materiálom na svahoch sopky, a tak sa utvoril obrovský zosuv bahna. Počas 9 hodín, zatiaľ čo to žiadne oko nepozorovalo, bahno si vyrezalo ucelený systém korýt vo väčšine údolia, a tak opäť otvorilo cestu k Tichému oceánu. Prinajmenšom 3 z týchto korýt boli cez 30 metrov hlboké. Jednému z nich dali prezývku „Malý Grand Kaňon z Toutle“, pretože vyzerá ako zmenšený Veľký Kaňon v mierke 1:40.
Celý text som takmer bez obmeny prebral zo zdroja: referaty
Takže, ak pozorne čítate, tak len na jednom výbuchu sopky je možné vidieť, že vrstvy aj niekoľko metrov hrubé sa vôbec nemusia ukladať stovky, dokonca ani desiatky dní, už vôbec nie rokov. Mne z toho vyplýva, že ak berieme do úvahy fakt, že prakticky celú súš (každý kontinent) pokrývajú morské sedimenty, ktoré možné pozorovať vo veľkých hrúbkach aj u nás (napríklad neogén Trnavskej pahorkatiny), a v nich sa nachádzajú pozostatky morských živočíchov, a to aj vo veľkých hĺbkach, tak mne to dokazuje jednu veľkú katastrofu (ktorá je dobre popísaná v Biblii), a to potopu. A keďže bol celý svet pod vodou (vrátane vrchov), tak za ten cca rok trvania povodne a po ústupe masy vôd sa usadili mnohometrové nánosy (podobne ako za deň pri explózii Svätej Heleny), ktoré prekryli všetok dovtedajší život na Zemi - a to teraz môžem použiť aj teóriu uniformizmu : - )). Mne osobne z mojich poznatkov geológie, poznania Písma a evolučnej teórie nijakým spôsobom nevychádza, že by vývoj planéty mohol naozaj trvať stovky či milióny rokov... Podrobným štúdiom tejto evolučnej teórie by ste podobne ako ja narazili na toľko odporujúcich si kontrastov zo zistení rôznych vedcov, ktorí sa tiež radi prikláňajú k evolúcii, že by ste prišli na to, že vedeckú teóriu evolúcie nemôžete prijať nijako inak ako vierou v evolučnú teóriu. Skrátka, tie veky nesedia, tie pomalé usádzania vrstiev nesedia, a hoci nemáme na všetko odpoveď ani my kresťania, môžem zodpovedne povedať, že vedecká heréza má oveľa viac otázok, ako tá biblická. A teda skutočne nevidím dôvod, prečo by som mal veriť ľuďmi zadefinovanej evolúcii, keď mám v rukách dôkaz od samotného Boha v Jeho Písme.
