Keď som sa pred niečo vyše dvoma rokmi vracal k Otcovi ako ten márnotratný syn, bolo to obdobie, kedy som prežíval veľké zápasy a nakoniec mnohé som aj vypovedal vo svojich článkoch, ktoré sú na tejto stránke... Nerád sa dívam dozadu, ale keď sa pozriem späť na to obdobie vidím, že tu bolo niečo, čo akoby som zažíval menej a práve dnes si uvedomujem, že túžim to získať späť...
Viete, to obdobie sa vyznačovalo tým, že som nemal nikoho, na koho by som sa mohol obrátiť mimo Pána Ježiša... Ak by nebolo Jeho, bol by som úplne sám... Dnes si uvedomujem, koľko duchov sa ma pokúšalo zviesť z cesty za Ježišom - no On to nedovolil... Vtedy som od rána do večera: v aute, po ceste do práce, z práce, večer v posteli, či len keď som niekde postával, neustále volal a pýtal sa Ježiša... Ale bolo tu ešte niečo:
V tej dobe som predkladal všetko v mojom živote pred Pána a pýtal si odpovede - viem, že som naozaj chcel poznať Jeho vôľu... tak to bolo aj s mojou hrou na gitare v kapele... A pamätám sa na to, ako v jednom momente (vtedy som naozaj nevedel, či mám či nie skončiť) hral s kapelou v skúšobni a túžil som po tom, aby bol Ježiš pri mne - neviem ani, či tá túžba bola otázkou alebo skrátka, len buď tu prosím (túžba po objatí)... ale v jednom momente som sa pozrel na členov kapely a videl som ich inými očami - videl som ako ich mám rád, ako mi je s nimi dobre a zalial ma pocit, akoby sa k nám pridal ešte niekto... Vysvetlím vám jednu vec... to obdobie predtým bolo tak duchovne náročne, že aj posledné skúšky s kapelou (ale aj bežné dni) som prežíval obrovské zápasy... nevedel som, či mám hrať, či mám opustiť ľudí okolo seba, a to aj preto, že tu bol duch náboženstva (čo som vtedy nevedel), ktorý mi klamal... A naraz, v jednom momente ma zasiahla obrovská radosť z hry, akoby som na tej gitare nehral ja, ale akoby ju do ruky zobral niekto, kto je dokonalý... pozeral som na svojich priateľov v skúšobni, hral na gitare (či skôr sa len pozeral, ako mojimi prstami hrá niekto iný) a v srdce mi zaliala neopísateľná radosť - na skúšku prišiel môj priateľ - môj najlepší Priateľ...
Ten čas, ktorý som prežíval po všetkých tých zápasoch bol krásny... Keď som pochopil, že Ježiš ma miluje, keď som pochopil, že môžem mať s ním spoločenstvo a prežívať s Ním každodenný život - ten čas bol skrátka neopísateľne krásny... Často som vtedy zažíval, že ani nepotrebujem aby mi na niečo odpovedal, ale stačilo mi to, že som bol s Ním - len tak, ako keď ste s priateľom... a prečo o tom hovorím?
Včera sme mali požehnaný čas s manželkou... vravela, že počúva teraz kázne istého bračeka a včera sa jej veľmi silno dotýkal Duch Boží... a tento braček m. i. hovoril o Ježišovi ako priateľovi... Povedal aj o tom, ako mu Ježiš hovoril: ako málo ľudí za ním ide ako za priateľom... a viete, ja som tomu uveril... ja som si uvedomil... ach naozaj... kedy som naposledy šiel za tebou len tak, lebo si môj najlepší priateľ? Tak ľahko skĺzneme k tomu, že no dobre - Ježiša sme už spoznali, máme Ho radi, dokonca milujeme Ho, snažíme sa mu slúžiť a aj chceme Mu slúžiť, ale už Ho nevoláme ako priateľa - prídi ku mne alebo ešte viac... Ježiš chcem prísť za tebou a ľahnúť si na tvoje rameno, na tvoje prsia...
Ten kazateľ povedal ešte niečo, čo sa mi naraz otvorilo: pamätáte sa na to, keď Ježiš v Jánovi 13. kapitole hovorí o tom, že Ho jeden z učeníkov zradí? Peter sa vtedy obrátil na Jána a pýtal sa ho „kto je to, o kom to hovorí“... prečo Jána? Lebo Ján spočíval na prsiach Ježišových (Ján 13:23)... Bol mu najbližšie - tak Ho miloval a Ježiš miloval jeho... Ján bol bližšie, ako iní... a ako blízko pri Ježišovi sme my?
Tento kazateľ povedal aj príbeh o tom, ako raz kúpil kyticu kvetou a položil ju na stôl (ako vravel, nikomu to nehovoril až do tej kázne) - skrátka kúpil kyticu a venoval ju svojmu priateľovi Ježišovi... len tak lebo Ho ľúbi... Tiež som si spomenul na to, keď som písal prvé texty a piesne pre Ježiša... bol to taký čas, keď som bol sám doma... už neviem presne, kde som mal rodinu... tuším boli na liečení, či niekde u babky... neviem... ale pamätám sa, že som bol sám s gitarou vo svojej izbe a spieval nahlas z plného srdca svojmu Bohu... keď som mu venoval svoje skladby len preto, že som Ho ľúbil... Bol som tak dotknutý... bola to modlitba, rozhovor, nárek i radosť a vedel som, že môj priateľ je tam, že počúva a teší sa...
Kto je tvoj najlepší priateľ? Koľko krát sa nám stáva, že pre starosti, nedostatok času, mnoho práce a podobne nenavštívime svojich blízkych, svojich rodičov, svojich súrodencov, svojich priateľov - odkladáme návštevu, odkladáme pozvanie a to len preto, že chceme mať po vyčerpávajúcom týždni pokoj (svoje pohodlie)... a tak nevidíme svojich blízkych aj mesiace (niekedy aj roky)... ale my zabúdame aj na to, že náš najlepší priateľ Ježiš je stále prítomný... Nemusíme cestovať 400 - 500 km, dokonca nemusíme prejsť ani meter, aby sme mohli spočinúť na Jeho prsiach a vložiť sa tak do Jeho odpočinku... zápasíme o to, čo stihnúť, kde sme neboli, čo potrebujeme a pritom by nám stačilo sa len uložiť k Jeho srdcu, počúvať a bolo by nám dobre... Ja verím tomu, že Ježiš by nám rád odkryl aj svoje bolesti, svoje starosti a svoje radosti... nie preto, že by sme s tým niečo vedeli urobiť, ale preto, že sme priatelia.
Sám si uvedomujem, ako v poslednom čase chodím za svojim najlepším Priateľom len, keď mám starosti, či otázky... Sám si uvedomujem, že už dlho som Ho nezavolal len tak... že už dlho sme si nezahrali na gitare (nie pesničku o ňom... to som zahral, aj som mu ju dal... ale bolo to také... to nebolo z plného srdca), dlho sme spolu napríklad nešoférovali, dlho sme si nešli spolu zacvičiť, zabehať, či len tak sa prejsť... bez otázok, bez toho, aby som sa mu sťažoval, či očakával, že mi dá odpovede... LEN TAK, lebo Ho ľúbim a túžim spočívať na Jeho prsiach...
Náš najlepší priateľ je tu pre nás stále.. pohladí nás, príde za nami, opráši naše pošpinené kolená a zahojí naše zranenia... ale ja túžim byť s Ním lebo ma zaujíma, čo má môj najlepší priateľ Ježiš.
