Predstavme si alternatívnu realitu, kde sa cirkev vyvinula bez tradičných katolícko-pohanských nánosov, ktoré sa počas stáročí do nej vkrádali. Táto cirkev by sa riadila čisto písmom a mala by pevné základy v učení, ktoré nám zanechali proroci, apoštoli a samotný Ježiš Kristus.
V cirkvi, ktorá by sa riadila čisto Písmom, by hierarchia a vedenie vyzerali podstatne inak ako v tradičných cirkevných štruktúrach. Hlavný dôraz by bol kladený na službu, pokoru a duchovnú zrelosť, nie na autoritu alebo moc.
Vedenie cirkvi by bolo v rukách skupiny starších, tiež známych ako presbyteri.
Duchovná zrelosť: Starší by boli vybraní na základe svojej duchovnej zrelosti, charakteru a schopnosti správne vykladať Písmo. Ich výber by sa neodvíjal od akademického vzdelania, spoločenského postavenia ani od iných vonkajších kritérií, ale od ich oddanosti Bohu, schopnosti viesť podľa biblických princípov a ich reputácie v komunite.
Kolektívne vedenie: Starší by tvorili kolektívne vedenie. Rozhodnutia by sa robili spoločne, nie na základe jedného vedúceho alebo biskupa. Tento model sa inšpiruje ranou cirkvou, kde skupina starších dohliadala na duchovný rast a správu obce.
Služba, nie autorita: Starší by slúžili ako pastieri, ktorí vedú, radia a povzbudzujú komunitu. Ich úloha by nebola o vládnutí, ale o službe. Boli by príkladom v živote viery a ich vedenie by spočívalo na láske, pokore a ochote obetovať sa pre dobro ostatných.
Diakoni by mali na starosti praktické záležitosti cirkvi.
Starostlivosť o potreby: Diakoni by boli zodpovední za starostlivosť o materiálne a praktické potreby komunity – pomoc chudobným, správu majetku cirkvi, organizáciu charitatívnych aktivít a podobne. Tým by uľahčili starším, aby sa mohli sústrediť na duchovné vedenie a učenie.
Služobníci všetkých: Diakoni by sa riadili zásadou, že ich úloha je slúžiť všetkým členom cirkvi, nie riadiť ich. Ich práca by bola považovaná za službu Bohu a komunite, nie za zdroj osobnej moci alebo prestíže.
V cirkvi by existovali aj jednotlivci so zvláštnym darom pastoračného vedenia a vyučovania.
Duchovná formácia: Títo pastori a učitelia by mali na starosti duchovnú formáciu veriacich. Ich úloha by bola viesť štúdium Písma, poskytovať poradenstvo a duchovnú podporu, a pomáhať komunite lepšie rozumieť Božiemu slovu.
Pokora a zodpovednosť: Rovnako ako starší, aj pastori a učitelia by boli povolaní viesť s pokorou. Boli by zodpovední komunite a starším, a ich služba by bola podriadená Božiemu slovu. Neexistoval by koncept neomylnosti alebo absolútnej autority.
Cirkev by nepoznala formálnu hierarchiu, ako ju poznáme z tradičných cirkví.
Žiadne vysoké pozície: Neboli by žiadni pápeži, kardináli, arcibiskupi alebo iné tituly, ktoré vytvárajú odstup medzi vedením a bežnými členmi. Všetci veriaci by boli považovaní za rovnakých pred Bohom, a vedenie by bolo chápané ako služba, nie ako pozícia moci.
Autonómia zborov: Každá miestna cirkevná obec by bola autonómna, s vlastnými staršími a diakonmi, zodpovednými len Bohu a svojej komunite. Neexistovala by centralizovaná autorita, ktorá by diktovala doktríny alebo pravidlá.
Každý veriaci by bol povzbudzovaný k tomu, aby aktívne prispieval do života cirkvi podľa svojich duchovných darov.
Duchovné dary: Veriaci by boli povzbudzovaní rozvíjať a používať svoje duchovné dary na budovanie cirkvi – či už ide o učenie, povzbudzovanie, službu, pohostinnosť alebo iné dary. Všetci členovia komunity by boli zapojení do spoločného života cirkvi a podieľali by sa na jej misii.
Rovnosť pred Bohom: Všetci veriaci by boli považovaní za rovnocenných pred Bohom, bez ohľadu na pohlavie, spoločenské postavenie, alebo iné faktory. Každý by mal zodpovednosť za svoj duchovný rast a za budovanie komunity.
Hierarchia a vedenie v takejto cirkvi by bolo radikálne odlišné od toho, čo poznáme z tradičných cirkevných štruktúr. Vedenie by bolo založené na princípoch služby, pokory a vernosti Božiemu slovu. Starší, diakoni, pastori a učitelia by slúžili komunite, vedúci by boli zodpovední pred Bohom a pred svojou komunitou, a všetci veriaci by sa podieľali na budovaní cirkvi a šírení evanjelia. Cirkev by nepoznala formalizovanú hierarchiu alebo tituly, ktoré by vytvárali odstup medzi vedením a členmi, a každý veriaci by bol povzbudzovaný k aktívnej účasti na živote cirkvi podľa svojich duchovných darov.
